Trochu zemepisu na úvod: Smutná vzniká ako sútok viacerých potokov vo Vlašimskej pahorkatine, južne od Prčice, za prameň sa považuje potok s biblickým názvom Cedron. Za ten vďačí rieka zrejme náleziskám mohýl pohanských pohrebísk v jej povodí. Na hornom toku preteká Smutná viacerými rybníkmi, od Sepekova meandruje 4 - 6 metrov široké koryto nehlbokým, málo osídleným a čiastočne zalesneným údolím. Končí v Bechyni ako pravostranný prítok Lužnice.

Kilometráž uvádza obtiažnosť WW I–II, za daného stavu sa prikláňam k nižšej hranici. Smutá je zjazdná od Sepekova, r.k. 23,8 už za mierne zvýšeného stavu – podľa miestnych znalcov je optimum 85 – 100 cm, naši miestni znalci (spolu s neznalou časťou výpravy) vyhodnotili ale aj nedeľný stav 128 cm ako veľmi vhodný.

Pre nástup sme zvolili Srlín a na vodu dávali tesne nad jezom pred začiatkom dediny. Že aj na WW I môže byť veselo som – presne v duchu názvu „Veselé splutí Smutné“ – presvedčila sama seba a hlavne zvyšok výpravy hneď tu, ani nie päťdesiat metrov po štarte, keď som si nechtiac potykala s miestnym vodníkom.

Stačilo nechať vodu na šikmej platni jezu mierne stočiť môj kajak bokom a roládička dole sa o mňa už dokonale postarala.

Hrdinsky a nádejne som sa pokúsila eskymovať, ale špricka, za tie roky zrejme zvyknutá na okamžité opúšťanie lode, sa vzdala predčasne a nedala mi šancu.

Kamarátov môj počin úžasne potešil, čo dokazuje aj prvá veta, ktorú mi fotosupi so širokým úsmevom adresovali sotva som vystrčila hlavu z vody: „Máš krásné fotky.“

Na začiatku Srlína nás čakal mostík na úrovni hladiny, ktorý „otevřenkáři“ riešili výstupom a pretiahnutím lode, v rámci čoho prevliekli cez prekážku aj nás kajakárov. Riečka prebehla cez Srlín a potom sa už veselo prepletala v poliach a lúkach, ktoré ale pre stromy okolo brehov človek ani nevníma. Voda stále svižne tečie a v početných meandroch vytvára príjemné perejky a „tréningové“ vracáky, so spadanými stromami sa stretávame priebežne (na celom úseku asi 6 – 7), vďaka prístupným brehom je ale prenášanie rýchle a bezproblémové, aj keď trošku blatisté. Na niektorých miestach sú závaly čiastočne prerezané a spolu s vrbičkami decentne zvyšujú obtiažnosť toku a našu zábavu.

Po necelých štyroch kilometroch prichádza ďalší dvojstupňový jez s lagunkou medzi stupňami, prekonateľný kdekoľvek. O pár meandrov ďalej, v Ratajoch, Karel sprdne usilovného miestneho obyvateľa za prácu v nedeľu – asi sa to chlapíka trochu dotkne, pretože na Pepove „Ahoooj“ na našu radosť hodne naštvane len odsekne „Nazdar“. V rukách má ale motorovú pílu, voda nie je nijak hlboká a na úzkom toku by sme ďaleko neušli a tak radšej rýchle sypeme preč.

Nízky rozvalený stupeň za dedinou zvládame všetci v pohode - asi preto som si ho všimla až pri prezeraní fotografií. Že by som práve v tej chvíli bola na úplne inej rieke?

Jediný výraznejší olej na celom úseku sa objavil nad štvrtým jezom po ďalších štyroch kilometroch, nutnosť pádlovať však vykompenzovali pohľady na skalnaté kreácie na brehoch. Našla som výrazný ľudský profil (taký prírodný mikro Mount Rushmore, teda len jeho štvrtina...), fantázia tu ale pracuje na plné obrátky, takže možno vidieť všeličo. Jez je vysoký tak päť metrov, šikmý a tak ako všetky ostatné jezy na tomto úseku je prehliadnuteľný priamo z vody. Pod jezom vľavo je sucho, v strede toku náplava z konárov, v pravej tretine sa však dá bezpečne prekonať (teda až na jeden dobre ukrytý kameň, o ktorý si skoro všetci naťukneme dno, väčší problémy sa ale nevyskytnú). S Hajným tu čakáme na dvoch oneskorencov, kým zvyšok skupiny zbabelo zdrhne – odmenou za trpezlivosť mi je zistenie, že už nie som jediným plavcom dňa. Nemenovaný nešťastník kdesi vyššie nezvládol slalom medzi vrbičkami (o pár kilometrov nižšie si ešte raz zopakuje kúpeľ pri zastavovaní nad padnutým stromom), nanešťastie ani pri jednom z jeho kiksov nie je fotograf a tak ostávam jedinou zdokumentovanou krysou podujatia.

Utečenci nás čakajú na lúčke pri „Mlyne na Prádle“, zhruba v polovici dnešnej plavby a tvária sa, že by poobedovali. Ako na zavolanie prichádza domáci pán, informuje, že reštaurácia je otvorená a že sa nám potešia. Pri pohľade na naše mokré a zablatené zvršky trochu váhame, nakoniec sa ale necháme presvedčiť. Čistučká a vyhriata jedáleň s obrusmi na stoloch a horiacimi polenami v krbe síce pri našom vpáde značne utrpí, pár „civilných“ návštevníkov sa díva pochybovačne, ale obsluha je usmiata, vtipná a skvelá. Cesnačka, bramboráčky, pivo, grog i čajíky tiež.

Brehy aj v druhej polovici plavby poskytujú romantické pohľady na skaly, rieka veselo prúdi a meandruje a po pár zákrutách sa prekvapivo na strmom zráze nad vodou zjaví kostolíček „Poušť sv. Marka“.

O pár zákrut ďalej sa vysoko nad riekou týči zámocká veža a signalizuje, že sme na konci.

Teda, koniec príde až oboplávame kopec, na ktorom bechyňský zámok stojí... a tak po ďalších troch kilometroch stále romantického údolíčka pádlujeme kúsok proti prúdu rozvodnenej Lužnice, tesne pod besniaci lužnický jez. Tabuľa na moste oznamuje, že sme v „United States of Zářečí“ a veselú bodku za veselou Smutnou dáva neznámy miestny hafan, ktorý počas zvážania áut stačil ozdobiť Pavlovu loď poctivým exkrementom...

Smutná: Srlín – Bechyně, 128 cm vodočet Rataje, cca 19 km WW I, 4 hodiny na vode.

text: Jana Šimonová, foto: Josef "Hajnej" Soukup a Pavel "Biši" Soukup