Z pôvodne plánovanej zostavy sme na štart nakoniec dorazili len Vlasta a ja. Ako suchozemská podpora ešte Jiřka, ktorá neúčasť na vodáckom programe ospravedlnila klaustrofóbiou. A krátko po nás sa na štarte objavil úplne neplánovaný Jirka s partičkou, čím je nás razom päť lodí a to je na Bečvárku tak akurát.

Logistiku sa nám darí riešiť až na druhý pokus – najskôr sa nepochopíme s Jirkom, následkom čoho máme na štarte jedno auto navyše a na moste „V Podsmrckém“ jedno auto chýba. Pri opravnom pokuse zas Martin predpokladá, že zaparkujem a presadnem k nemu a ja očakávam, že zaparkuje a presadne on... Konečne zvládame správny počet áut na správnych miestach a ako jedni z prvých sa vrháme do bečvárskeho pralesa.

Povinný skok absolvoval za skupinu Martin, ostatným sa nechcelo máčať.

Vlasta ešte trošku straší obavou z plávania, asi neverí môjmu presviedčaniu, že na Bečvárke fakt nemá kde krysiť, v najhoršom sa predsa zaprie o dno. Prejazd tunelíkom je v pohode, prvé meandre tiež. V jednom mieste sa naprieč šprajcne Martin, na naše sklamanie sa ale vymotá bez následkov... a mne foťák po prvých troch obrázkoch oznámi, že som idiot a že má plnú kartu. Operatívne sa sa za jazdy pokúšam vymazať pár starších snímkov (dávno bezpečne uložených v počítači), moje nekoordinované otĺkanie sa o brehy potoka zrejme chlapci za mnou vyhodnotili jako skorú rannú opicu (a asi mi doteraz neodpustili, že im som nenaliala). Hrozí zašprajcovanie a iné úrazy (napríklad rana pádlom od toho za mnou za zdržovanie) a tak fotenie radšej odkladám na druhú jazdu.

Pár meandrov a je tu Čertova stena a ukrutná Cesta do pekiel, ktorú Vlastíkovi od začiatku sľubujem. Výborne si to užívam, až kým sa v poslednej zákrute bez varovania neobjaví priečny konár vo výške kajakárovho nosa, uprostred ktorého až k hladine trčia ďalšie dva silné konáre. Vpravo i vľavo diera tak akurát pre loď. Teda pre štíhlu loď. Som v pohode, to predsa musím dať s prstom v nose. Ešte stihnem myšlienku, že by tu mohol mať Vlastík so singlom problém a už ma Melounek zlomyseľne trestá za prílišné sebavedomie. Nechtiac zadrhnem rukou o zvislý papek a prúd ma ťahá do protináklonu. Som v kľude, hneď ako podplavím konár, opriem sa predsa o dno, ktoré cítim pod pádlom a budem znova v správnej polohe... lenže niečo je zle. Loď podplavuje, telo tiež, náklon (samozrejme blbý) sa zväčšuje, len tým pádlom nie a nie pohnúť... šprajclo sa medzi konáre tak dokonale, že jediné možné riešenie je vystúpiť dole hlavou. A som tam. Darmo má Vlastík za mnou solídny odstup, blokujem mu prejazd tak dlho a tak precízne, že aj on musí potupne opustiť loď. Svorne vylievame a kmaráti nás podporujú príhodami o vlastných idiotských krysách.

K mostu nás čaká už len malý hupík a bazénik. Skĺzneme Malou Toušickou a vynášame lode k autám na druhé kolo. Jedine Vlastík už nechce riskovať, že mu spôsobím ďalšiu ujmu a tak sa rozhoduje stopnúť si na dojazd do rybníka nejakú inú skupinku (a v najhoršom prípade si na nás vraj počká pri moste).

Na štarte sa nechám ukecať k vynáške lodí až k výpusti. Nevyzerá to tak zle... teda zo začiatku. Potom sa už driapeme koprivami a tŕním. Z líca si ťahám zabodnutý tŕň, ruky bez rukavíc mám našťastie znecitlivené. Pri „svojom“ konári sa síce praštím do ramena, zaparkujem pádlo vo vracáku a sama sa ledva-ledva chytám na poslednom možnom mieste za akési trávy (kurňa, zase koprivy?), ale som hlavou hore. Pred mostom stretávam Standu, ktorý to tu nepozná a tak zo mňa ťahá informácie. Ochotne mu porozprávam čo ho čaká – že sa ale do „Toušickej“ neoplatí príliš rozbiehať ma napadne až vo chvíli, keď ráznymi zábermi zdoláva vstupný hupík a vzápätí počujem nezameniteľný zvuk stretu plastu s betónom.

Vlastík nás pod mostom nečaká a tak pokračujeme smer Mlékovice. Ešte nájdeme dve vypečenejšie miestečká – na prvom trošku bojuje Jirka, v druhom esíčku si všetci narazíme pravý lakeť o korene na brehu. Prenášame mostík v trstine a podľa zvukov pred nami usudzujeme, že nejaká zrada ešte príde. Pri druhom mostíku sa práve súka do lode Had s pádlom na dva kusy – vraj mu tiež príliš nevyšiel „môj“ konár.

A sme v cieli. Veziem Martina na štart po auto, zakecáme sa a zle odbočím – spamätávame sa po pár metroch, ale kamaráti nás už škodoradostne čakajú na križovatke, ako keby sme nepoznali cestu. V naplánovanej cukroške je zatvorené, musíme hľadať ďalšiu... sedieť sa v nej nedá a tak dávame čokoládu a koláčiky na stojáka. Potom už všetci frčia smer Praha, len ja – tradične - úplne naopak.

Večer pred barákom neveriacky čumím do kufra golfíka, kde sa vedľa môjho hydrovaku na mňa cerí aj ten Martinov... tak neviem, posielať pražské hydro oprať do Bratislavy sa mi zdá trošku kontraproduktívne.

Ešte neskôr si pri telke matlám na ruky fenistil v nádeji, že zmierni pálenie bečvárskych koprív a vtedy mi to docvakne. Trinástka. Trinástka v podobe štartového čísla, ktoré som na začiatku ukoristila - tá môže za moju a Vlastíkovu rozplavbu, problémy s logistikou a blúdením, plnú kartu vo foťáku, zatvorenú cukráreň i za to zabudnuté hydro, ktoré teraz bohvie ako budeme transportovať späť do Prahy... A potichúčky sa chechcem pri spomienke, ako nám do dnes zase raz krásne vyšlo.

P.S.: Týmto písomne potvrdzujem organizátorom, že som na akciu dorazila naozaj spoza hraníc. V ďalších ročníkoch teda môžu regulérne a po pravde vydávať jesenné „Splutí Bečvárky“ za akciu s medzinárodnou účasťou, prípadne priamo za akciu nadnárodného významu a tým sa zaradiť po bok legiend ako sú Hamerák či Čerťáky...