Po predchádzajúcich veterných a upršano-usnežených dňoch zrazu v sobotu o pol šiestej ráno nastalo bezvetrie a len jemne mrholilo. Teplomer vystúpal iba po piatu čiaročku, zdalo sa ale byť teplo. Lenže v okolí Jihlavy začal teplomer kecať niečo o pol stupni nad nulou, mrholenie sa plynulo zmenilo na snehové vločky, cestárske autá na odstavenom pruhu diaľnice sa až po podvozky brodili snehom, my na diaľnici v mokrej snehovej kaši a všade dookola bolo bielo... Na poslednú chvíľu, tesne pred Vavřincom sa okolie prefarbilo na zeleno a teplomer sa znova vyšplhal niekam k štyrom stupňom. Uspokojenie z priaznivého vývoja však vystriedali pochybnosti – dedina bola po deviatej ráno prázdna a tichá, namiesto tradičného hopsania v kolóne stáli na námestí sotva tri vodácke autá a dokonca aj nad kempovacou lúkou sa dalo ešte presúvať obojsmerne a parkovať pár krokov od chodníka k vode. Čoskoro vysvitlo, že nejde o zrušenie akcie, to len v Zásmukách pokladajú nový asfalt a tak všetci z tohto smeru kufrujú po okolitých dedinách márne hľadajúc neexistujúce značenie obchádzkových trás...

Pre problémy s logistikou účastníkov nastal trochu chaos aj v organizácii celého preteku. Naše obavy, či stihneme štart rozptýlili organizátori výrokom: „až prídete, odštartujete“, štartér degradoval na zapisovateľa a pretekári sa hláškami typu „tak já jdu“, „já taky“, „halooo, taky si mě zapište“... štartovali sami. V pár sekundách tak vyrazili na trať nielen naše štyri lode, ale aj ďalšie tri s úplne odlišnými číslami a celá hrča lodí neočíslovaných. Tesne pred lávkou sa medzi mňa a zvyšok party natlačila neodbytná nafukovačka, moja tlupa zmizla za zákrutou a to bolo naposledy, čo som ich v ten deň na vode videla. Zhruba v strede lávky som sa následkom škrtnutia prilbičky o „strop“ pribrzdila, pootočila a automaticky dostala do protináklonu; s pocitom „toto predsa bez problémov zrovnám“ som sa hneď za lávkou natiahla za záberom... V tej chvíli zradila špricka a zrovnala som sa dnom nahor.

Hoci som dobrodila k brehu a vyliala rekordným tempom a pádlovala ako o život, už som svojich parťákov nedobehla (holt, pripnutím čísla na hruď sa prepínajú do módu „pretekár“). Predbehla som pár nafukovačiek, jednu kanojku s osamelým pádlerom, snáď štyroch kajakárov...a odrazu som mala Vavřinec sama pre seba. Niekoľko lodí parkovalo pri bufete nad prvým jezom, po brehu ma sem-tam míňali peší turisti, pár čumilov a fotografov postávalo v bránkoviskách, ale až po Vlachovku som na vode nestretla ani pádlo (okrem jednej nerozhodnej Pálavy, ktorá ma v prázdnych Zásmukách zablokovala v pravej rúre mosta. Dodatočne sa posádke ospravedlňjem, že som ich donútila intenzívne pádlovať, až pod mostom nestačili vybrať ľavú zákrutu a zapasovali sa do koreňov napravo). Mne sa však už nadštandarné kontakty s vodou neprihodili, docvaklo mi, že tlupa si stratu mojej osoby všimne až v cieli a tak som si tento osamelý splav začala užívať. Nepršalo a nefúkalo, takže napriek nízkej teplote bolo príjemne a farba okolitého lesa evokovala skôr neskoré leto než jeseň.

Z rozloženia šutrov a bránok v prvom bránkovisku som usúdila, že došlo k ich drobnej zmene pravidiel oproti bežným zvyklostiam – nejazdí sa cez bránky, tie sa naopak dôsledne obchádzajú. Niekoľkým bránam sa mi vyhnúť nepodarilo, inak som ale v tomto zmysle reprezentovala celkom dôstojne. Na Vlachovke som zamávala pár známym a pokračovala v stíhacom splave, kilometer pod Vlachovkou som narazila na osamelú Líbu riešiacu stratu vastnej tlupy (hromadne zaparkovanej na brehu na Vlachovke) - a tak sme po chvíli čakania pustili všetky tlupy z hlavy a pokračovali spolu. Zvládli sme posledné bránkovisko, v romantických meandroch nad Toušicemi sa nám podarilo ozbíjať neznámych pálavkárov o posledný čaj, nad kaskádou sa nechali vyzliecť (len z čísla) ochotným organizátorom. Kaskáda sa tvárila mŕtvo a značne hrozivo (myslím, že vody bolo menej než obvykle a kaskáda tak vyzerala na rozbitie držky výrazne viac než vlani). Pár civilistov sa tmolilo na moste, obvyklé húfy krvilačných divákov a fotografov sa však nekonali. Pri vode ani noha. Asi nebol dôvod, aspoň počas nášho prenášania sa o kaskádu nik nepokúsil.

V cieli ma čakala Jitka s nádejou, že sa dám ukecať na ďalšiu jazdu (nedala), zvyšok tlupy, horúci čaj a omastený chlebík s cibuľou . Večerná zábava v Horních Krutech bola výborná ako vždy, nožičky bolia ešte dnes (hlavička len v nedeľu ráno). Pár nových známych si ma síce asi pamätať nebude, ale bavili sme sa dobre... a tancovať polku po štyroch grogoch je skutočne prča.

Na nedeľu meteorológovia sľubovali zlepšenie počasia. Celkom im to vyšlo, bohužiaľ až keď som popoludní bola niekde pred Brnom. Ráno bolo primerane hnusne, teplota o stupeň nižšia než v sobotu a vytrvalo pršalo. Na dážď sme si zvykli rýchlo a po prvých troch kilometroch to s oziabaním vzdali aj prstíky na rukách. Jitku s nápadmi o dvoch jazdách sme preventívne zrušili hneď po prvej vete. Ľudí sa na štarte motalo o chlp viac než v sobotu, za to zrejme mohol náš neskorší príchod. Tentokrát ma partia vystrkala pod lávku ako prvú v očakávaní reprízy včerajšieho výsadku; toto obveselenie som im však nedopriala. V bufete nad jezom sme zastali za čajíček, párok a krkovicu, spoločensky chvíľu postáli okolo ohňa a potom sme už vyľudneným potokom sypali bez zastávok k Davídkovmu mlynu.

Nikto tých, čo si nedali pokaziť vodácky apetít počasím a vyrazil na Vavřinec, určite neľutuje. Potok bez obvyklej tlačenice bol čarovný a tento zážitok sa nám asi tak skoro zopakovať nepodarí...