Pohľad z okna v skoré vianočné ráno ma ale trošku nalomí. V Bratislave sa čerti ženia – husto sneží a ani vietor sa veru nedá zahanbiť. Pri rannom venčení psiska mám problém udržať sa na nohách. Jackie ma ale telefonicky presviedča, že u nich v Trenčíne len trošku popŕcha a vietor je v norme – a Nitrica vraj tečie údolím, kde nefúka nikdy. Asi budem trochu magor, nemusí snažiť príliš dlho. O chvíľu sa ohlási aj tretí šialenec do partie a tak je rozhodnuté.

Že nejde o prefláknutú akciu je jasné hneď v Ilave pred Billou, kde vyskakujeme z áut v počte tri kusy, aby sme si potriasli paprčkou a odstránili tak jediný nedostatok dnešného dňa – že sme sa ešte v živote nevideli. Teda – Jackie a Duce sú z jedného oddielu, akurát ja som o nich doteraz len čítala.

A potom už nasledujem Jackieho Kangoo a snažím sa udržať auto na bielej ceste pri fotení tej typicky vodáckej scenérie...

Na mieste zvanom Klin, kde sa Nitrica steká s potokom Jasenina, lezieme do hydra a vezieme Jackieho auto do cieľa v Liešťanoch. Jackie mi vysvetľuje, že bežne nasadajú na Jasenine, hneď pod nástupným miestom ale číha nepríjemný konár navádzajúci rovno na umne umiestnený balvan a v tomto počasí sa nám nechce riskovať prípadný kúpeľ. A tak lezieme na vodu tentokrát na Nitrici, kúsok nad mostom. Z auta, ktorému s loďou na pleci križujem cestu, na mňa hľadia neveriace oči a okoloidúce odhŕňacie auto na chvíľu zastaví – predpokladám, že vodič operatívne sonduje v najbližšej psychiatrickej liečebni, či im nechýbajú traja chovanci.

Na drobučké a ostré snehové vločky, bodajúce do očí si za chvíľu zvykáme a hoci teplota je kúsok pod nulou, napodiv nám nie je zima. Jackie mal pravdu – v údolíčku, zo všetkých strán obkolesenom kopcami Strážovských vrchov a Magury, skutočne nefúka. Chvíľu sa ešte ošívam a zastavujem vo vracákoch, kým sa mi podarí poriadne dopasovať novú vestu a konečne sa nadýchnuť. Potom už ale frčíme všetci traja pekne spolu dole kopcom.

Chvíľami sa prepletáme pomedzi stromy na rozliatych úsekoch, chvíľami zas tešíme peknými perejkami v zúžených miestach. Cvičných vracákov je popri brehoch dosť a aj keď sme pri štarte tipovali, že to dnes bude rýchle, nedá nám to a priebežne sa točíme ako kačeny.

Trenčania Nitricu pravidelne čistia, takže sa nám do cesty nestavia žiadna prírodná prekážka. Až zhruba v polovici úseku, pred mostom na Temeš sme nútení vystúpiť na breh. Voda zadržiavaná haťou o pár metrov nižšie sa pod most len tak-tak vojde.

Hať sme si obhliadli z cesty už pri zvážaní áut, Jackie však k nej pre istotu zbehne po brehu a okrem fotenia naviguje Duceho a mňa do bezpečného prejazdu.

Zastavujem hneď pod haťou v mrňavom vracáčiku, ideálne miesto na fotenie to nie je. Lepšie ale v dosahu nemám a tak sa krkolomne držím konárov a spolovice v prúde sa snažím natiahnuť ruku s foťákom do čo najlepšej pozície. Chlapi preskáču pomedzi šutre a frčia ďalej.

Jednou rukou schovávam foťák, druhou sa už snažím dostať do prúdu... a takmer prichádzam o pádlo, ktorému sa vo vrbičkách akosi zapáčilo. Mám čo robiť, aby som sa stihla vyhrabať späť do vracáku – našťastie, pretože vzápätí nasleduje ďalšia perejka, ktorú by som asi zvládla aj bez pádla, ale lodička by asi nejaký ten úraz utrpela. A hlavne ja by som sa asi musela prejsť hodný kus nazad, ak by som nechcela ísť bez pádla až k cieľu.

Potok sa s nami hrá aj ďalej, spád je stále slušný. Do cesty sa nám postaví strom, teda dva – z každého brehu jeden, tesne pod sebou. Na prvý pohľad neprejazdné, chlapi parkujú v bezpečnej vzdialenosti, ja sa hrniem pozrieť bližšie. Prúd je ale silnejší ako sa zdá a na chvíľu sa zľaknem, ale v zápätí už vidím pod prvým stromom dostatočný vracák. Musím trochu zabrať, ale dostanem sa doň bez väčších problémov. Duce ma nasleduje a spolu pokrikujeme na Jackieho, pretože odtiaľto je už jasné, že sa dá aj cez druhý strom prebojovať a nemusíme packami v neoprénkach testovať teplotu snehu.

Netrvá dlho a vstupujeme do civilizácie – po oboch brehoch sa objavujú prvé baráky Liešťan. Našťastie máme auto odložené až na konci dediny, pretože nás čaká ešte sústava niekoľkých perejok, skoro najkrajších z celej plavby.

Dokonca aj surfovacia vlnka sa nájde, ja si ju všimnem neskoro, Jackie o nej síce vie, ale je mu malý vracák – a tak aspoň obaja povzbudzujeme Duceho, aby to skúsil on.

Prichádza záverečný vracák a zábava ešte len začína. Tesne pred ním sa mi v hlave vynorí obrázok, ako Jackie odkladá kľúč od svojho cieľového auta do kastlíku v mojom aute štartovom... s malou dušičkou dúfam, že má kľúče dva. Nemá a tak o chvíľu už obaja svorne stopujeme na skoro prázdnej ceste v dedine. Pár áut sa tu síce motá, posádky ale na nás len vyvaľujú oči a ukazujú, že idú len toť za roh... No, ako na Vianoce na konci sveta. Po chvíli našťastie do domu oproti nám prichádza rodinka v modrom favorite a darí sa nám ukecať hlavu rodiny, aby si za malú úplatu urobil výlet na Klin a zachránil nám tak životy. Berie do auta mňa a na poslednú chvíľu priskakuje aj asi dvadsaťročná dcéra, ktorú zrejme mamina vyslala ako ochranku. Pán je milý, neustále pokukuje po mojom potápačskom výstroji a celých deväť kolimetrov vedieme konverzáciu na tému: „Vy ste ozaj prišli po vode? Tu po BELIANKE???? ˝ a vôbec mu nevadí, že som mu zmáčala sedadlo...

A tak nakoniec všetko dopadne vianočne. Autá sú v cieli, my v suchu, teplý čajíček v žalúdku a môžeme vyraziť k domovom. Na bratislavských mostoch ma rovnako ako ráno skoro odfúkne do Dunaja a večer v správach neveriacky sledujem, ako len pár kilometrov od našej vodnej cesty popadané stromy odrezali od elektriny celú dedinu...

Nitrica (pre miestnych Belianka)
Klin - Liešťany....................................9 km
108 cm na vodočte Liešťany