Nakoniec ale všetko vyšlo. Vodník (či dedko Doubravák? ) a salvy z dela kanonierov Jej Veličenstva cisárovny Márie Terézie v parádnych oblečkoch ohlásili ďalší ročník plavby po Doubrave.

Psy so stiahnutými chvostami vydesene unikajú z priestoru štartu, kým páníčkovia mieria práve opačným smerom. Ľudí sa na štarte hemží menej než po iné roky, zrejme k tomu prispelo skoro zimné počasie aj súbežná akcia na Ostravici. Zháňam partiu, ktorej dlžím peniaze za zájazd kam onedlho vyrážame; hľadám Vojta, ktorý mi vezie veci z Prahy; kamarátovi na štarte neodmietnem uvítacieho panáčka v domnení, že s autom budem hýbať najskôr o pár hodín. A vzápätí volá Vojto, že veci, ktoré od neho potrebujem, si mám vyzdvihnúť v Ronove. Ešte že som si tých policajtov vybavila už včera. Trošku uštvaná, ale predsa včas som opäť v Pařížove, aby som sa zrazila so svojimi vodáckymi parťákmi. A potom už konečne nastáva tá pravá pohoda.

Po skúsenostiach z predchádzajúcich dvoch rokov, keď sme za vhodných vhodných stavov pred Doubravou stíhali ešte Stvořidla, sadáme aj teraz (hoci dnes bez Stvořidel) na vodu až tesne po poludní. Oplatilo sa, nielenže sa niektorí z nás ráno dobre vyspinkali, ale aj rieku máme až po Martinskú perej sami pre seba. Ako každý rok si užívam perejnaté pasáže, kochám sa skalkami po brehoch a vychutnávam to absolútne oslobodenie od všetkých problémov bežných dní. Všetko je preč, hlava čistá, tichá radosť a pokoj v duši. Vymetáme vracáčky pred Mladoticami a už vidíme húf ľudí na brehu u Martina.

Rovnako ako vlani mi príde akýsi jednoduchší, voda zrejme trošku prerovnala dno na ľavej strane pereje, prúd je rovnomernejší a kladie lodiam menší odpor. A hlavne sa dá pomerne v pohode preskákať aj vľavo, kde to kedysi proste nešlo.

Ale aj tak je pre dosť posádok kameň uprostred ako aj kamene na ľavom brehu dokonalým magnetom a tak sa dá vidieť všeličo. Parkujem tesne pod perejou a fotím odušu, až si nevšimnem, že kamaráti už perej opustili. Sporiadane ale čakajú o pár metrov nižšie, kým mi to docvakne.

A frčíme ďalej. Lodí trošku pribudlo, ale žiadna tlačenica. Len Jiřka nevyberie zákrutu pred partičkou blbnúcou v perejke a nekompromisne sa prepasíruje úzkou medzerou medzi nimi; všetci sa ale dobre bavia. Po chvíľke sa zas snaží ujsť pred raftom cez jez, niečo sa ale zvrtne a už za pomoci prizerajúceho sa fotografa loví svojho vlastného hlodavca. Nie je sama, jedna vratká beštia na tom istom mieste zradí aj ďalšiu tvár známu z vodáckych článkov. Ale aspoň pomôže Jiřke, ktorá pri nasadaní trochu bojuje so šprajdou. Tak dík.

Potom už v poriadku zdrncáme poslednú hať, ospravedlníme sa za to lodičkám a sme v cieli.

Chvíľu ešte posedíme u Vavřince v Ronove, aby sme sa poriadne užili po tej dlhej zime, potom partička odchádza domov, ja skontrolujem ďalších kamarátov sediacich obďaleč a vraciam sa do chalúpky. Dnes koštujeme a hodnotíme domáce víno (aj keď Martin asi trpko oľutoval, že nám dal právomoc vyjadriť názor – nie že by víno bolo také strašné, to len my sme strašne neľútostní.

Po ďalšej dlhej noci ráno vstávame skoro na obed, vonku poletujú snehové vločky a uznášame sa, že nielen vodou je živý vodák.

Hrad Lichnice nad Třemošnicí je prekvapivo rozľahlý a pani sprievodkyňa nádherne vtipná, rozhľadená a očividne ju jej práca baví.

Prelezieme zrúcaninu, poobzeráme historické predmety v minimúzejku, vyrazíme si pravú lichnickú mincu (vraj pasuje do vozíkov vo všetkých supermarketoch,

chlapi zvládnu neľútostný boj snehovými guľami... ešte exkurzia do vinohradu s excelentným Martinovým výkladom (asi aby sme pochopili, prečo sa nepatrí sprdnúť kamarátovi vlastnoručne dorobené víno) a potom je už skoro večer a mne sa strašne nechce domov...

Tak zas o rok. A medzitým ahoj na ďalších riekach a potokoch.