Preto niet divu, že som uvítala, keď sa niekedy medzi piatkom a sobotou vydelila menšia partička, ktorá zavrhla Nitricu a zamierila na sever do Zázrivej.

A tak sa stalo, že som mierila na mne neznámu vodu s mne neznámou trojicou vodákov. S Dušanom sme sa mali stretnúť až na mieste; z Trenčína som vyrazila s Milanom a v Púchove pristúpil Ľudo. Cestou ma chlapi bavia príbehom z minulotýždňového Štiavniku s pracovným názvom „Ako utopiť Milana“ - v rozprávaní figuroval spadnutý strom a krysa s ním spojená, niekoľko ďalších krýs behom splavu, dočasne uplávaná loď a definitívne stratené pádlo, skupinové naskákanie do stupňov, ktoré sa nejazdia... vraj si partia po predchádzajúcich zmätkoch neuvedomila, že to sú už TIE stupne... A tiež sa podrobne popisuje, ako sa v jednom zo stupňov zabýval Milan a po nekonečnom pobyte vo vírivke sa mu podarilo už bez lode naplávať do stupňa nasledujúceho a postrašiť kamarátov hooodne dlhým pobytom pod vodou... Čím dlhšie počúvam, tým viac zvažujem variant vyviezť chlapcov na štart, ponechať ich osudu a zdrhnúť. Chuť zoznámiť sa s novým potokom je ale silnejšia a tak vyhodnocujem, že pri troche opatrnosti sa viem postrážiť aj sama a hrdinsky pokračujem v ceste.

Cestou vyhodnocujeme stav vody vo Varínke, náhradnej možnosti pre prípad sucha v plánovanej Zázrivke. Varínka vodu má, Zázrivka je vraj ale zaujímavejšia. V dedine Zázrivá ma chlapi nasmerujú do bočnej uličky, kde prezeráme stupeň, ktorý sa mi vôbec, ale vôbec nepáči. Dva šutre v pravom strede rozdeľujú nájazd na dve možnosti – vpravo prejazd akurát na šírku lode, pod ním hrana kamennej platne, v ideálnom prípade by to snáď šlo boofnuť... lenže tesne nad hranou to hrozí zadrhnutím o dno a následným držkopádom do asi nie príliš hlbokej vody pod stupňom... Vľavo valí vody dosť, v nájazde jazyk s malým valčekom a potom spenená diera – nevyzeralo by to zle nebyť skaly, ktorá z ľavého brehu trčí priamo do prúdnice. Pod dojmom práve vypočutého príbehu si dôkladne obzerám terén a okolie nad stupňom pre prípad, že by tam tí cvoci naskákali bez zastávky. Ja sa teda rozhodne pôjdem najskôr pozrieť, ako si nabijú čumáky oni.

Vyvezieme sa ešte kúsok, pri odbočke na Havraniu je jasné, že vyššie to už nemá zmysel. Počkáme na Dušana, naskáčeme do lodí a už frčíme dole kopcom úzkym, krásne kučeravým korytom, ktoré sa krúti cez dedinu. Po prvých metroch vody som v pohode, všetci traja chlapi si s kajakmi dobre rozumejú, pred neprehľadnými zákrutami pribrzďujeme, navzájom sa čakáme v občasných vracákoch.

Aj tak ale pozorne sledujem lávky nad vodou, podľa ktorých sa dá stupeň poznať. Bojím sa zbytočne, pred stupňom sporiadane všetci zastavujeme a ideme sa pozrieť ešte raz. Chlapi sa vracajú k lodiam, ja ostávam na brehu s foťákom a hádzačkou.

Ľudo na chvíľku zmizne v pene, vzápätí ale s prehľadom vypádluje. Milana po dopade stočí trošku doprava a chvíľu brúsi pádlo o sklanatý breh, nevyzerá to ale nijak nebezpečne. Dušana valček v nájazde prinúti predviesť malý slalom, stupeň ale zdoláva bez problémov... a tak sa súkam do lode aj ja. Po valčeku v nájazde je mi jasné, že tú blbú skalu vľavo nemôžem netrafiť, voda ma ale sama správne nasmeruje, dopadnem do peny, chvíľočku tiež hrabem po pravom brehu a mám to za sebou. Pohľad z brehu bol tentokrát horší než skutočnosť.

Pod stupňom sa potok trošku ukľudňuje, chvíľu mám pocit že pekná voda už skončila. Omyl, za prvou zákrutou znova prichádza zaujímavé miestečko so slalomom medzi kameňmi a voda je stále nádherná. Sme za dedinou, potok sa rozširuje, pribúda vracákov po krajoch, väčšie skaly s vracákmi v koryte, surfovacie vlnky...

Po brehoch vidno zvyšky ľadových krýh a kopy snehu, spoza najbližších kopcov Malej Fatry čnejú ešte zasnežené vrcholky, sem-tam zo skál padá jarný vodopádik. K tomu nádherne teplé a slnečné počasie – proste vodácka idylka.

Chlapci ma upozorňujú, že máme po ceste ešte jeden stupeň, vraj treba spozornieť až pred sebou uvidím most. Opäť svorne vyliezame – voda ticho padá z nízkeho stupienka do dlhého vývariska. Pri pravom brehu síce trochu odteká, za tohto stavu tam ovšem padá do kameňov. Milan mrmle niečo o tom, že od minulého týždňa sa mu stupne príliš nepáčia a všetci bez veľkého premýšľania prenášame.

O kúsok nižšie prezeráme ešte rozbitú hať, vľavo je ale bezpečný jazyk a dostatok vody.

Míňame lyžiarske stredisko Malá Lučivná na pravom brehu a po chvíli sme pri moste v Párnici, kde nás už čaká Dušanovo auto s Beátkou.

Ľudo prchá na nočnú, takže len rýchlo na štart pre moje auto a frčíme do Púchova. Ja to mám domov ešte hodný kus, ale tento výlet rozhodne za tú cestu stál.

Zázrivá, cestný most na odbočke na Havraniu, kúsok nad sútokom s Kozinským potokom – Párnica, most na ceste č. 70, cca 14 km WW II, 95 cm na vodočte v Párnici.