Chvíľu to vyzeralo, že nás Líba zláka na Sázavu, jej časový rozvrh však predpokladal, že ráno vstanem o štvrtej (mám to z Bratislavy predsa len trošku od ruky) a to sa mi kvôli dôverne známej Sázave fakt nechcelo. Usúdili sme, že nezaškodí zavliecť ma niekam, kde som ešte nebola a že nám postačí nejaký ten príjemný kvak, aby sme si spomenuli ako sa drží pádlo. Vlastík prišiel s alternatívnym návrhom a tak som mohla v sobotu ráno vstať až o piatej – kvôli Svitávke.

Riečka Svitávka pramení v na území Saska, východne od hory Luž, zhruba kilometer od nemecko-českých hraníc. Preteká zalesneným nehlbokým údolím, na strednom toku sa prerezáva pieskovcovými skalami a od Zákup tečie lúkami. Úzke koryto vytvára množstvo ostrých meandrov, až sa človeku podchvíľou zdá, že rieka náhle končí skalnou stenou alebo vo vysokých travinách, a po zhruba päťdesiatich kilometroch sa vlieva do Ploučnice.

Ak niekto okolo Svitávky čaká úhľadný kraj po vzore rakúskeho vidieka, bude najskôr trpko sklamaný. Mestečká a dedinky sa ani zďaleka nedajú nazvať úpravnými či krásnymi. Možno ale práve v ich neusporiadanosti spočíva zvláštna malebnosť a v okolí rieky je stále čo obdivovať. Za tabuľou označujúcou koniec Zákup opustíte dnešnú civilizáciu a vstúpite do sveta plného väčších či menších dreveníc so štítmi vykladanými bridlicou v rôznych obrazcoch.

Do kraja, kde sú pieskovcové skaly prevŕtané ako ementál bývalými podzemnými lomami na piesok, neskôr chvíľu slúžiacimi ako výrobné haly leteckej fabriky, po vojne ako sklad zeleniny aby nakoniec skončili ako technické pamiatky a útočiská dnešných trampov strážené totemami, s dymom očadenou klenbou, alebo ako motorkárske útočisko s názvom Pekelné doly... Upúta Vás aj bývalá výrobňa a brúsiareň zrkadiel z roku 1854 a aj jej skoro o sto rokov staršia sestra približne o kilometer bližšie k Zákupom – určite ich neprehliadnete, meandre Svitávky Vás okolo nich povedú niekoľkokrát.

Popri rozhliadaní sa však nesmie zabúdať na rieku. Je to záležitosť nenáročná aj pre začiatočníka, ako to už ale pri takýchto riečkach býva, sem tam sa objaví spadnutý strom, naplavené konáre či iný zádrhel.

Prúd však nie je silný a tak boli v našom prípade všetky problémy prekonateľné (teda pre kajakára, single sa pod jednu stromovú kombináciu nedostali) a prepletanie sa pomedzi konáre nám prinieslo v prvej časti plavby nielen dosť zábavy ale aj trochu duševnej námahy pri hľadaní priechodnej cesty.

Vo Svitave sa rieka odkloní od cesty a začne sa zarezávať do pieskovcových skál. Po necelej hodinke veľmi pohodovej plavby dorazíme k miestu s názvom Černý jez, kde rieka mizne v širokom tuneli vysekanom do skaly.

Ide vlastne o začiatok náhonu pre už spomínanú brusiareň zrkadiel, vybudovaného v polovici osemnásteho storočia. Vedie mierne do zákruty, takže sa človeka pri vstupe do čiernočiernej a hučiacej tmy zmocní drobná neistota, vzápätí sa ale objaví svetlo na konci tunela a dve kovové traverzy trčiace zo stropu naznačia správnu cestu zo skalnej diery. Traverzy sú pozostatkom bývalých stavidiel a tesne pred koncom tunela vľavo si možno všimnúť vstup do samotného historického náhonu. Dobrodružstvo končí nízkym bezproblémovým jezíkom, určite ale stojí za to vopred si prezrieť, či v ňom nečíha nejaké prekvapenie.

Ďalšiu hodinku sa motáme v meandroch podmývajúcich pieskovcové brehy, pletieme sa pomedzi naplavené vetvy, obdivujeme skalné labyrinty, previsy či skalný hríb, kým na ľavom brehu nezaznamenáme zrkadlovú fabriku, pristavenú a čiastočne vtesanú do skalnej steny.

Uvidíme ju pred sebou ešte niekoľkokrát, kým dorazíme do Veleníc. Vstup do dediny predznamenáva vysoká kamenná navigácia na ľavom brehu, za ktorou nasleduje jez – kolmý asi dvojmetrový skok, ktorý prekonávame v pravej polovici.

Za sobotného stavu (cca 70 cm na vodočte v Zákupoch) sa pod ním tvorí pidiperejka s príjemnými vracáčikmi na nácvik prejazdov a výjazdov. Za zákrutou podplavíme klenutý kamenný mostík, z brehov nás sledujú miestne slepice, udivená ovca si privolá kamarádku, aby jej potvrdila, že tie čudá na potoku sa jej len nesnívajú a v rieke sa sa musíme vyhnúť ohrádke pre kačeny a husi...

A je tu ďalší jez, opäť nízky kolmý stupeň. Tesne pred ním náhon odvádza časť vody z rieky, takže za nižších vodných stavov je vraj celkom náročné vyštverať sa v lodi na hranu jezu. To už ale skalné kreácie okolo rieky vystriedali lúky za Velenicami. V ceste nám stojí ešte jeden rozbitý jez, kde je prejazd trochu skomplikovaný balvanom uprostred a drevenou kladou pod jezom, neskôr niekoľko nízkych kamenných stupňov a už za zákrutou vidíme paneláky Nových Zákup.

Deti na brehu v nás vyvolajú trochu obavy z miestnych počerných vrhačov kamenia, našťastie je to len slušňácka trojica, ktorá sa od hojdačiek rozbehla pozrieť k mostu či potečie krv. Sklamali sme, dva nízke kamenné prahy s presadenými jazykmi nás nevyvedú z miery a deti na naše „ahoj“ trojhlasne odpovedajú „dobrýýý dééén“.

Oranžový bager, odstavený v areáli stavebnej firmy, napovedá, že sa blížime k cieľu. V skutočnosti musíme okolo toho istého bagra prejsť ešte aspoň trikrát, rieka ale stále veselo prúdi a tak sa k zaparkovanému autu dostaneme celkom bez námahy. Vystupujeme na pravej strane pod mostom, priamo pri kamennej kaplnke.

Po troch hodinkách veľmi pohodovej plavby. Príjemne unavení sa začíname tešiť, čo si na nás na zajtra pripravili Skalica s Lomnicou. Ale to je už iná rozprávka...