V piatok pri polnočnej telefonickej porade je už jasné, že do rána asi odtečie aj posledná záchrana – Kamp. A tak ukecávam chlapov na Zwettl, prítok Kampu, ktorý som vyštrachala na internete a ktorý doteraz nik z nás nešiel. Vody vraj potrebuje o dosť menej než Kamp, kilometráž hovorí o niekoľkých „waldschlucht“ WW II–III a o „blockstrecken“ a všetci traja to máme za humnami (teda zhruba dve hodiny cesty). Budíček a poslednú poradu určujeme na siedmu ráno.

Nemôžem dospať, a tak, keď o siedmej telefonicky budím juhočeskú sekciu, mám už pripravenú mapu, načítané potenciálne nástupné a výstupné miesta, preloženú kilometráž a som čerstvá ako rybička. Zato chlapcom sa vstáva ťažko – Pepo mi niečo nezrozumiteľne huhle do telefónu, Pavel mi rovno navrhuje, nech si nájdem iných kamarátov. Nakoniec ale účasť prisľúbia.

Cestou na zraz postojím na jednom z možných nástupných miest a pri pohľade na vodu je mi jasné, že ma tí dvaja zabijú. Rozum káže otočiť auto, zmeniť mailovú adresu aj telefónne číslo a už nikdy sa im neukázať na oči, hrdinsky ale odolám pokušeniu zachrániť si život a na miesto stretnutia dorazím, a dokonca včas. Vzápätí prichádzajú chlapi, ešte ani nie sú vonku z auta, keď hlásia: „už sme to videli“.

Zavrhneme všetky nástupné miesta vyššie po prúde a vydáme sa na most pred Wurmbrand – miesto, z ktorého obzerali rieku chalani a za ktorým by podľa kilometráže malo nasledovať sedem kilometrov peknej vody. Chvíľu postávame na mostíku v lúkach, pod nohami nám tečie niečo veľmi podobné náhonu, široké tak na dĺžku pádla, všade dookola tráva po pás.

Kdesi na obzore sa rovný potok stáča doľava medzi vrbičky. Argumentujem, že už sme šli aj väčšie kraviny a aspoň bude sranda, Pepo konštatuje, že to teda aspoň tečie a Pavel pridáva pamätnú vetu: „ No, průtok jak na Vrbasu to není...“ Nakoniec sa navliekame do hydra (Pavel v krátkom neoprene brble čosi o prenášaní cez žihľavu a že ma potom bude nenávidieť) a predierame sa k vode. Cesta našťastie nie je príliš frekventovaná, inak by pohľad na naše prilby, vesty, bundy a kajaky v horúcom letnom dopoludní, uprostred lúky zdanlivo bez akejkoľvek vody, mohol spôsobiť hromadnú nehodu.

Chvíľu sa motáme v meandroch medzi lúkami a vrbičkami, potok ale skutočne neustále svižne tečie, a tak je napodiv celkom veselo. Preberáme kamarátov, ktorým by sme mohli Zwettl z pomsty odporučiť... a zrazu sa ocitáme v tieni stromov, riečka sa začína sklápať a kdesi vpredu čosi hučí. Prichádzajú prvé zablokované úseky, a aj keď prietok nie je veľký, hľadanie cestičiek medzi balvanmi je zábavné.

V kaskádkach rieka väčšinou o dosť klesá, v niektorých nie je vidno do zákrut a aj keď za tohto vodného stavu nehrozí žiadne veľké nebezpečenstvo, je vhodné udržať si pozornosť. Prenášame padnutý strom, poslušne Pavlovi vydupávam cestičku žihľavou – hľadať nových kamarátov sa mi fakt nechce. Brehy do vody padajú takmer kolmo a vo vysokej tráve nie je vidno hranu svahu, pre istotu teda lezieme do lodí v bezpečnej vzdialenosti a z trávy nám vykukujú len vršky prilbičiek.

Rieka bola očividne v minulosti hojne využívaná. Plavíme sa síce neobývaným údolím, v lesoch je ale vidieť viac či menej zachovalé stavby, tok je miestami regulovaný úžasným spôsobom – brehy sú vykladané tu mozaikou drobných kamienkov, inde zas spevnené veľkými balvanmi. Pomedzi koruny stromov presvitá modré nebo, v slnečných lúčoch sa hnedá voda ligoce zlatinkami sľudy. Nie nadarmo je celá táto oblasť chránená UNESCO ako geopark, riečka a okolie sú skutočne čarovné. Cestou prekonávame štyri či päť jezov, všetky šikmé, dná pokryté machom, vodácky prívetivé. Menej prívetivé sú za tejto vody niektoré „doskočiská“ s labyrintom skál, všade sa ale dá nájsť cestička.

Míňame veľkú usadlosť na ľavom brehu, pre víkendujúcu rodinku sme asi spestrením dňa. Trochu ľutujeme, že Pepíno pohrdol týmto kilometrážou odporúčaným výstupným miestom (Klingenműhle), pretože sa mu nechcelo „štrachať po polňačkách“ (rozumej po úzkej, ale peknej asfaltke). Vôňa jedla sa totiž odtiaľto vinie úžasná a domáci vyzerajú, že by sme sa možno aj na obed mohli pozvať... Navyše tu skutočne končí úsek s kaskádami a aj keď ani ďalej sa nenudíme, to najkrajšie máme už za sebou. Pokračujeme znova meandrami, prepletáme sa cez vrbičky, pilujeme podliezanie prekážok, absolvujeme ešte jedno prenášanie a rieka stále pohodovo tečie.

Tesne pred koncom nás čaká najvyšší jez, rozdiel hladín je naozaj úctyhodný. A potom sa už les otvára a pred sebu vidíme brezy na sútoku Zwettlu a náhonu, ktorý sa od hlavného toku odpojil na poslednom jeze. Chlapi ešte vypádlujú pár metrov proti prúdu v náhone, nech si môžu vyznačiť ďalšiu rieku na mape a potom už k úžasu miestnych obyvateľov lezieme vysokou trávou na breh.

Pri rozlúčke sa na moju adresu síce sypú sarkastické poznámky, aby som sa ozvala, až zas vymyslím nejakú dobrú vodu, ale dokonca i Pavel priznáva, že sa mu to páčilo. A ja si to nechám zo trikrát zopakovať, či som náhodou nepočula zle. Tak tentokrát asi prežijem.

foto: Jana Šimonová, „Biši“ a „Hajnej".

Článek vyšel ve 4. čísle HYDROmagazínu 2010.

Mapu oblasti najdete: zde.