... keby niekedy v novembri neprišiel mail od Joža,bratislavského vodáka, s ktorým som sa pár dní predtým zoznámila. V maili sa písalo o mikulášskom splave a ja, zrejme v zatmení mysle vplyvom pádlovacieho absťáku, som obratom prisľúbila účasť.

A tak je tu sobota 8.december, desať minút po siedmej ráno. Stepujem pred lodenicou v Karlovej Vsi a potajme dúfam, že loď, ktorú mi Jožo v lodenici zabezpečil, bude absolútne nevhodná pre moju váhovú kategóriu a budem tak mať pádny dôvod pre návrat pod perinu. Chyba lávky – Kodiak mi sadne ako riť na šerbeľ, majiteľ lode ponechal k dispozícii aj vhodnú špricku (druhá šanca ako sa pádlovaniu vyhnúť) a seakajkové pádlo som príhodne vyhrala v tombole na Hameráku... A tak leziem do hydra a pridávam sa k ďalším štyrom magorom, ktorí už čakajú na vode. Je chvíľu pred ôsmou, teplota niekde okolo štyroch stupňov pod nulou a my opúšťame pokojné vody Karloveskej zátoky na kilometri 72 (teda dunajský riečny kilometer 1872), na mieste, kde sa aj pravý breh Dunaja stáva slovenským.

Ups... Jožo mi trošku zabudol spomenúť, že takmer všetci účastníci sú bývalí štrekári, zvyknutí na hltanie kilometrov a všetci aj dnes brázdia riečne a morské vody na seakajakoch podstatne častejšie než ja... kým ja si pri svojom druhom životnom morskopokuse ešte len zvykám na správanie tej neznámej lode, skupina mi už pod Novým mostom (cca 2,5 km) pomerne slušne uniká.

Trošku spolieham na Adama, ktorý je vraj v skupine jediný začiatočník – síl má Adam ale očividne na rozdávanie a tak ma po chvíli tiež opúšťa. Snažím sa čo môžem, ale nie je mi to nič platné. Asi to dnes bude hodne osamelý splav.

68 (r.k. 1868) – kúsok pod Starým mostom sa pridáva Zuza. Skupina na malú chvíľu spomaľuje, dokonca sa mi darí pripojiť sa. Na chvíľku, potom čelo skupinky zas prechádza do pretekárskeho tempo a mizne. Mne sa darí chytiť dobrý pádlovací rytmus, s lodičkou som už kamarátka a tak sa hodnú chvíľu držím v jednej línii s Adamom a Palim. V rozhovore podplavíme posledné dva bratislavské mosty, kde už výrazne cítiť vzdutie gabčíkovskej priehrady. Poznávam jarovecké rameno zaplnené hausbótmi, ale je to asi posledný bod, kde som miestne zorientovaná. Prúd neustále slabne a o chvíľu už pádlujeme po stojatých vodách slovenského mora. Sem – tam nás míňajú veľké riečne lode a vlnia pokojnú hladinu. Rieka sa rozširuje, z červených búnd Zuzy a Joža v čele sú už len pidibójky kdesi ďaleko vpredu, Pali a Adam mi znova utekajú a ja sa začínam trápiť. Pridáva sa vietor s bočnými vlnami, moja ťažko nadobudnutá rovnováha je v prd... a ja sa celkom začínam báť. Pri pohľade na loď obalenú ľadovou škrupinou, zmrznuté kvapky na lankách od kormidla a ľadový pancier špricky je mi jasné, že v prípade nehody na breh nedoplávam...

Zmysel pre rovnováhu získaný rokmi pádlovania však stále funguje a tak je pocit nestability skutočne len chvíľkový. Na obzore sa črtá budova Danubiany, pri ktorej tuším prvé prenášanie, približuje sa ale príšerne pomaly a mňa pádlovanie do kopca fakt nebaví. Okolo mňa sú rozhádzané sklananté ostrovčeky s majáčikmi, kvôli vlnám a vetru ich míňam v bezpečnej vzdialenosti ale čoraz viac mám chuť vyliezť na niektorý z nich a nechať sa spasiť záchrnnými zložkami. Snáď by to Alpenverein preplatil... a prepadajú ma kacírske myšlienky o ukončení plavby už tu v Čuňove. Transport morského kajaku mestskou dopravou na opačný koniec Bratislavy zatiaľ nemám úplne premyslený, ale to sa určite zvládne...

52 (r. k. 1852) – čunovská hrádza. Konečne suchá zem pod nohami. Na brehu okrem zľadovatelých mužíkov (a Zuzy) poskakujú civilné Jožove baby. Ako keby čítali moje nedávne myšlienky, hovoria niečo o tom, že sú spojením s civilizáciou a hodia ma do mesta... a zároveň rozdávajú čokoládu a slivovicu. Spolu s čajom z termosky, pohľadom na cencúľ na Mišovom lakti a chvíľkou oddychu to má zásadný vplyv na môj morál, žiadne pochybnosti o ďalšej trase si nepripúšťam. Spolu s ostatnými prenášam loď do starého koryta Dunaja. Sme schovaní pekne v závetrí kus pod úrovňou priehradnej hladiny a dokonca aj slniečko sa začína tváriť, že sa cez tú šedivú oblohu snáď časom preboxuje. Na vode už krúži deblovka s Janom a Hanou, čakajú nás od deviatej – oproti časovému plánu máme zdržanie asi hodinu.

Pre istotu vyrážam so Zuzou trochu v predstihu, tempo ale už všetci zvoľnili a tak pádlujeme viac-menej v skupinke. Na troch možných vstupoch do dunajských ramien zvedavo nazeráme cez hrádzky, je ale málo vody a v ramenách by nás zrejme postihli viaceré prenášky a fatálne zdržanie. Stmieva sa skoro, pádlovať po kľudnej dunajskej hladine by síce šlo aj za tmy, ale teplota po zotmení rýchlo klesá.

A tak sa plavíme uprostred lužných (a momentálne holých) lesov na brehoch starého koryta Dunaja, okolo nás a nad nami sa motajú kŕdle vtákov, stromy na brehoch sú ohlodané bobrami.

43 (r. k. 1843) – Binderova hať, Binderovka (podľa riaditeľa podniku Vodohospodárska výstavby v čase dobudovania vodného diela Gabčíkovo) alebo ako mi hovorí Zuza – Mečiarova riť (podľa premiéra z tej istej doby). Vysvetľujem ostatným, že ja už som vlastne v Bechyni, na oplátku mi oznamujú, že som len kúsok za polovicou dnešnej trasy. Hať je nesplavná, prenášanie krátke a jednoduché. V závetrí pod haťou si dávame pauzu, Jožo ťahá z lode benzínový varič, Adam čajník, Zuza víno. Vo vaku v zadnej komore kajaku mám pripravený rohlík so syrom a krkovičkou, orieškovú tyčinku a hlavne suché a teplé rukavice.

Pri pohľade na loď zaliatu v súvislej vrstve ľadu ma ale chuť dobyť sa do komory prechádza. Zlupnem keksík, ktorý som ráno prozreteľne uložila do kapsičky na veste a ruky si zohrievam pod vestou a pritakávam Palimu, ktorý rozvíja teóriu o prednostiach ženského hrudníka na zimnej vode. Jedla je nakoniec až moc, chlapi vyťahujú zásoby koláčov od manželiek. K tomu varené vínko, hlt slivovice a hlt čohosi bylinkového z Paľovej ploskačky, ohník, ktorý sa napokon podarí vyčariť aj z miestnej očividne nehorľavej trávy a vlastne ani nie je zima... len tie neoprénové botičky by mohli izolovať trošku lepšie.

Špricka pri ohni rozmrzla, zato chňapky, ktoré som nepremyslene nechala na pádle, zmrzli na kosť. Ešteže aspoň ostali vytvarované po rukách a tak sa do nich dostanem. Napodiv je v nich pri pádlovaní pomerne rýchlo znova teplo. Pod Binderovkou začína Dunaj znova trochu prúdiť a tak kilometre ubúdajú trocha rýchlejšie. Možno aj preto, že už ideme v tlupe a spomínajú sa veselé vodácke príbehy. Aj tak ale netrpezlivo sledujem značenie po brehoch. 35...33... ak tá najbližšia nebude tridsiatka, tak... 30. Ešte stále stretáme na vode kŕdle labutí, ťažkopádne sa snažia vzlietnuť, v jednom momente nad nami dokonca zaplachtí orliak.

..25... chýba nám Pali. Prestávame pádlovať vo chvíli, keď slnko padá za obzor a spolu s ním padá aj teplota. Nevydržím to dlho, začína mi byť príšerná zima a tak spolu so Zuzou, Adamom a deblovkou ponechávame Paľa osudu a zvyšku výpravy a začíname sa znova hýbať. 24... 22... chlapi nás dobiehajú, Paľo sa len zabudol pri kochaní a fotení. 20...a už vidím Hulám Csárdu. Cieľ. Za nami na západe sa obloha ružovie prvými večernými zorami.

Spolu so Zuzou a Hanou prenechávame lode chlapom a s pádlami sa driapeme na hrádzu. Ako na zavolanie prichádza Tomáš s autom. Rýchle prezliekanie v krčme priamo pred miestnymi štamgastami (v tejto chvíli je mi to úplne jedno a oni ani brvou nehnú), naviazanie, ešte čaj a limča v Csárde a už frčíme smer Karlova Ves.

Rozmŕzam až doma vo vani s horúcou vodou, o deviatej je zo mňa definitívne mŕtvola. A na tie dunajské ramená si počkám do jari.

Bratislava – Gabčíkovo, 52 km, 8 hodín na vode, teplota vzduchu -5 až -2°C.

foto: Jana Šimonová, Pavel Slovák